o odpustení

Tiez som mala pocit, ze som uz odpustila kazdemu, pokial som sa na to nedala. Stare krivdy si clovek nechce spominat, ale potom ich nemoze ani odpustit.
Akoby som az teraz otvorila skrinu, komu kazdemu som este neodpustila za krivdy, ktore sa mi nezdali az take dolezite, ale moze to byt potencialna sila neodpustenia.
Najprv som si hovorila: - Komu ja, co mam odpustat? Vsak som vsetkym odpustila! -
A odrazu som nasla uprostred upratovania papier:

Napriek tomu, ze sucasne vedenie Filozofickej fakulty v ......................... nenesie vinu na tom, ze ste boli v suvislosti s udalostami v rokoch 1968-1969 nespravodlivo postihnuta, dovolte, aby sme sa Vam ospravedlnili a vyslovili hlboke polutovanie nad tym, co sa dialo v uplynulych dvadsiatich rokoch.

Komisia, ktora bola na fakulte vytvorena na posudenie vsetkych pripadov perzekvovania ucitelov, zamestnancov a studentov FF ........, Vas v plnom rozsahu rehabilitovala.
Verime, ze hlboke demokratizacne zmeny prebiehajuce v celej spolocnosti budu zarukou, ze podobne pripady sa uz nikdy nebudu moct opakovat.

22. januara 1990 podpisany dekan fakulty

Je to ospravedlnenie mojej mame za to, co som s nou prezivala tolko rokov a bol to najvacsi tien na mojom detstve, pretoze ho pokryval cele. V tieni tejto krivdy som vyrastla a pripadala mi rokmi taka samozrejma ako tien stromu nad nasim brlozkom, ktory tam odjakziva stal a navzdy tam stat bude.
Dvadsat rokov stresov, ci aj o rok bude este zamestnana a ci este nejake zamestnanie vobec najde sa podpisalo aj na jej zdravi. Sustavne ju k niecomu nutili, co jej potom znemoznovali, neschvalili, ale pritom na nu tlacili, ze to musi absolvovat, bolo uz pre mna prirodzene absurdum, ktore patrilo k zivotu. Drzala sa aj ako zena, kde tolki muzi to nezvladli a zacali pit alebo sa uplne opustili ako robotnici, ktori boli podozrivi aj kopat kanal. Aj tam, kde lisky davaju dobru noc, aj tam siahal kadrovy posudok.
Neviem, ci by tak rychlo bola zostarla a pred styridsiatkou bola v prechode, ale ked jej bolo velmi zle a zvracala, tak ako dieta som pocuvala medzi tym zvracanim jej vety: - Svine komunisticke! Svine! -
A pritom okolo nas kvitol socializmus.
Najtemnejsou castou tohto tiena bolo, ze moj otec neveril mojej mame, ze ten tien existuje a moze existovat, ze je pravda vsetko to, co sa mame dialo. Napriklad o estebakoch, coho boli schopni a co robili, ze nam odpocuvali aj telefon a vsetko to, co nemohla nijako dokazat. Vzdy to povazoval, ze zvelicuje, lebo v socializme sa az take veci nedeju a uz iste nie jej a predsa v socializme sa celkom dobre zije a ma sa dobre kazdy, kto nie je lenivy a je schopny. On sa nahodou mal dobre, tak si to vobec nevedel predstavit, co vsetko sa moze diat. Asi tomu ani nechcel verit. To len neschopni a neprisposobivi sa stazuju na spolocenske zriadenie. Pritom polovicu maminych kolegov som nasla vo zvazkoch STB. A takych, o ktorych to ani moja mama netusila.
A takych, ako bol moj otec, bolo velmi vela ludi. Povedala by som, ze drviva vacsina, ktora v socializme spokojna bola a z duse kaslala na tych par neprisposobivych jedincov, ktori boli len neschopni alebo len zvelicovali. Preco by sa nedalo v socializme kludne zit? Kvoli tym par ludom, co mali smolu alebo zvelicovali?!
Len od mojej mamy som vedela, co sa niekde odohralo, co sa mohlo odohrat a mohla mi v tomto pripadat ako blazniva Viktorka oproti inym, tak spokojnym ludom so socializmom, ako ked len ju trapi par sialenych jedincov, tych neprisposobivych a len nahodne postihnutych a co sa im stalo. Zrejme to boli len blbci, alebo nahodou mali smolu. No, co uz!
Vsak spravne a normalne je na takych zabudnut a nevyrabat zo zivota umelo peklo, akoby socializmus bol nejake peklo!
Verila som svojej mame, pretoze nikdy mi neklamala, ani len pri prkotinach a tych mnohych som povazovala len za lahostajnych, lahostajnejsich k druhym ludom, nez je moja matka.

Dnes ma vie preto najviac nastvat to, ako sa zrazu tolki tvaria, ze o tom, co sa okolo nich dialo a vobec mohlo udiat, samozrejme vedeli a samozrejme tym trpeli, ako ked niekto po funuse dostane rozum a hadam sa hanbi, ze netrpel, lebo bol lahostajny voci tomu, co sa dialo inym, ba ze dokonca tomu ani neveril.
Vsak tym ludom neverili casto ani ich rodinni prislusnici! To sa nestalo len mojej mame, ale mnohym! Vlastna rodina mnohym neverila, co az vsetko zazili a ze nezvelicuju. O jednom takom muzovi viem, ze spachal samovrazdu, pretoze velmi tazko niesol prave to, ze ani vlastna rodina mu neveri, ze naozaj nemoze si najst pracu a ze je to mozne len pre kadrovy posudok a nie pre lenivost alebo neschopnost.
Najviac krivd z neporozumenia takto napachali aj najblizsi.
Musi to byt hrozne, ked vam ani najblizsi nedoveruju, ze sa vam deje nieco, co nemozete dokazat.
A zrazu vsetci vedeli?!
Poznate take, ze "ja by som ti bol pomohol", ked uz davno za to nic nehrozi, ani ta namaha doverovat alebo pomoct.
To je len dalsie pokracovanie krivdy voci tym, co to vedeli uz vtedy a co trpeli tolkou cudzou lahostajnostou cely ten cas. Hlavne tym, ze im skoro nikto neveril, ze nezvelicuju.
Teraz sa zase zvelicuje, ako to vsetci vedeli a ako velmi trpeli tiez.
No, mali by ste ten socializmus vidiet, kolko spokojnych ludi v nom bolo a ktorym bez problemov vyhovoval, lebo co ich po inych!
Nie je nahodou ludska natura takato?
Alebo snad verite tomu, ze vacsina naroda boli disidenti? Vsak viete si predstavit, ako by tym disidentom bolo v takom ovzdusi dobre?
Keby ich tolki ludia aspon takto chapali? A nie ako blaznov?
Ja sa teda pamatam na dobu, ze disidenti boli pre ludi neprisposobivi ludia, neschopni blazni! Pokial to nebol nejaky velmi slavny clovek, tak to bol somar, ludia nimi skor pohrdali. Ako dnes, ked sa vyhnete zobrakovi, ze si za vlastny udel moze sam! Kto mu kazal neprisposobit sa?!
Pacha sa krivda na nich, ked sa o nich teraz klame, ze mali aureolu hrdinstva. Toto je historicka loz!
A mne sa to prave preto zle cita, lebo viem, ze to takto nebolo a ze po nich nestekol ani pes.

(koniec prvej casti o odpusteni)