Najpodstatnejšie lásky

Autor: Mária Malinová | 1.7.2014 o 18:11 | (upravené 1.7.2014 o 18:21) Karma článku: 6,19 | Prečítané:  1210x

Minule sa ma pytal syn, ze kedy som bola najstastnejsia v zivote. Ako si spominate na svoje najvacsie stastie? Ja som bola najstastnejsia kazde leto v detstve u babicky na dedine s mojou najmilovanejsou sesternicou.

V zivote zeny by sa asi mal vynorit muz, ktory v jej zivote a o jej hlase povedal  - Miloval som ten hlas... a tie sekundy smiechu s nim, ked si spomenula na svoj dvojplamen v nebi. Ale to uz nieco ocakavate. To uz existuje milovanie a nieco, na co sa da cakat. Dospeli vzdy cakaju, ze sa do neba dostanu az prostrednictvom milovania. Dieta nema predstavu, ze by na nieco malo cakat, ze stastnejsia budem az ked... az ked budem stastie drzat za pacesy.
So sesternicou nemate plan, kedy budete stastnejsie. To stastie je uz tu a teraz a niet na co cakat. Nie je ziadna vidina krajsej chvile. Pri kolotococh a pri stankoch to nebude krajsie nez sediac po stromom, ked ju zaujimaju moje chrasty na kolenach, ktore som mala kazde leto.
Aj ona mala chrasty na kolenach.  Medzi recou si ich odlupovala a vlastne som ju obdivovala, ze ju to neboli, ked si do nich sparala ihlou a skumala svoju novu sytoruzovu kozu pod nimi.
- Nechces, aj tebe strhnem! - a chcela mi ihlou dlabat do mojich.
- Ked skoncim skolu, budem zdravotna laboratka - a bolo mi to celkom jasne v prepojeni s chrastami, ze ju bude bavit dlubat do niecoho takeho a skumat aj nieco odporne.

Raz sme si delili babiky do malych nabytockov a jej sestra sa so mnou hadala, kolko ich mam ja a kolko ona, preratavala ich a moja desatrocna laska povedala: - Ja ti dam vsetky moje - cim vlastne zrusila hru v tom geste, ked cely kopec niekolkocentimetrovych babik zhrnula predo mna. Akoby mi niekto daroval domy, luky, polia, na tom nezalezi, vsetko je tvoje, ani sa nemusime hrat, cela kopa je tvoja.
Toto jej sestra nechapala, ako sa mozme teraz hrat, ked vsetky babiky budu moje? Vam sibe, ked sa len pozerate na seba cez tu kopu a nic sme si nepodelili. Nic, len sa pozerat na seba cez tu kopu - dam ti hocco. Velkolepy pocit. Vsak delit sa mozme o chvilu. Delit si mozme aj macky, moje dieta vzdy bolo maciatko rysave a ciernobiele vzdy jej. Kazdy rok ta ista hra, az som lutovala, ze raz budem musiet mat naozajstne deti a tie uz take rozkosne ako maciatka nebudu. S nou som mala macky. S desatrocnou laskou mate len macky.

Uz nikdy, v ziadnom klenotnictve som nezazila pocit ako pri stoloch na hodoch, kde stali obrovske prstene par korun. Fascinujuce bolo, ze sa tie prstene dali ohybat a aj s nimi sa dali strhavat chrasty. Ona dokazala vsetkym. Prisposobovali sme si ich na prsty a za dva dni sme ich aj stratili. A potom sme mohli snivat, aky iny, novy a v inej farbe si kupime, este vacsi. Ten, na ktory sme si minuly tyzden netrufli, ze az tak velky na prste.
Naplanovane lasky sa nepodobaju tymto zabudnutym. Tie zamilovania, ktore ste pozabudali a obcas sa vam mihnu, ako ze nebo nejestvuje, to bol detsky vymysel. To vsetko malo cenu takych prstenov s obrovskym lacnym ockom len v kove, ktory sa da ohybat. Za dva dni toho nebolo.
Ten nikto vam povedal hodne nieco len chrasty, ktoru si pred vami strhol a vy ste sa len prizerali, ze jeho to neboli. Svoju by ste si strhnut nenechali. Neriesili ste nic viac, nic vacsie.
Riesila som kazde leto len to, ze ked sa pohynal vlak po lete naspat, domov, do reality a do skoly, tak nemohla som sediet v smere jazdy, lebo to by vyzeralo akoze suhlasim, ze ja dobrovolne cestujem odtial spat. Vzdy som musela sediet vo vlaku, ked sa pohynal, tak, ze ma ten vlak unasa proti mojej voli a chrbtom v smere jazdy.
Slnecnice a slnecnice, to je pre mna obraz, ked zmizne raj, aby este nieco bolo z reality vidiet.
Ked su na obraze slnecnice, tak to znamena, ze je to miesto diery po raji, nahrada za lepsiu realitu.
Skutocna realita je tvarna ako najlacnejsi prsten. Vidime ju v tme, ked si ju vieme vybavit. Ako ked si vies vybavit aj chrobaka na steble, v trave v ktorej uz davno nie si.

S mojim muzom sme boli pri mori, bola to naplanovana laska. Rano nebol na setkilometrovej plazi nikto a preto sme tam boli sami a nemusela som mat ani plavky. Bol srandista, lebo naplanovala som si v nom do zivota veseleho srandistu. Vydrzal sa potapat cele hodiny rano a vecer, ked sme tam boli sami a odchadzali, ked vsetci prichadzali a prichadzali, ked vsetci odchadzali. Vzdy som z neho videla len trubku na dychanie, kde sa pohybuje. Ja som nebola srandista, mna nebavilo sa potapat a vobec, tesit sa zo zivota. Neviem preco, mna vzdy bavilo len nieco vazne. A presne preto som ho mala rada, lebo on bol do mojho zivota ten vesely faktor, ze uz zivot nema prichut tej srandy v detstve. On by vo vlaku hral karty, nesedel by chrbtom smutne za niecim. Nikdy nepoznal ten fatalny pocit - my sme tu strateni. Jemu nechybala ziadna laska. Mne taka ta ina z ineho sveta vzdy. Nikdy nepocul take to transcedentalne trubenie lastur az z hlbky duse, ake je to tragicke, ze sme tu vyhodeni ako na brehu mora a oddeleni.
Jeho milenku som o mnoho rokov neskor mala rada preto, ze ona ten smutok pocula a citila. Ona mala tiez tu iluziu o laske, co ja.
Pokym on sa potapal, ja som cele hodiny citala na brehu knihu "Na zapadni fronte klid". Cely cas som citala o bombardovani a o poslednych chvilach zivota a cely cas sa snazila vazit si to teraz, ze nas nikto nebombarduje.
Ked stratil v mori potapacske okuliare, tak dlho sa potapal aj tak, ze ich znova nahodou nasiel a vylovil a to boli pritom vlny tak velke, ze mu strhli tou silou aj plavky az po kolena.
Nikdy by som nepovedala, ze tento srandista skonci tak fatalne, aby citil este vacsiu tarchu zivota. Mal ma rad preto, ze som vzdy bola vazna a zodpovedna. Na zivot som mala harmonogram, od ktorej do ktorej co a kolko sa za co minulo. On ako rozptyl a ja ako sudrznost. On ako blazon a ja blaznova sekretarka pre veci uzitocne. Pred domom mi dal peniaze a v dome si ich pytal spat, nemyslel ani tyzden dopredu. Najvacsim trestom prenho bolo, ze by mal organizovat nas zivot. Po piatich minutach vedel, ze ja by som to robila lepsie, lebo on nevedel vobec. On bol o napadoch, blaznive inspiracie, ja o realizacii. Bola som vcelou kralovnou a on trudom s kridlami. Bez zihadla. Taky, ze ho mozte zobrat do ruk bez strachu a uleti vam. Taky, co zije len pre kralovnu.

Ked na mna utocil, pripominal mi maleho bieleho psika. Presne preto, lebo mali psi bresu a stekaju a utocia, ked ich panicka zlozi z lona dole. Agresivita ho zdegradovala na male, stekajuce stena, co bojuje o lasku panicky. Nemal nado mnou moc a preto stekal. Najhuzevnatejsie vie hryzt niekto slaby. Nikdy si nepriznal svoje chyby, lebo by si musel priznat svoje slabosti. Aj zomrel tak, ze nikdy nerozlisil majetnicku lasku od takej, o ktorej ani nevedel. Vzdy mi vycital, ze pre mna je najviac priatelstvo a ze nechapem, ze laska je vasniva zavislost, lebo ja som tu vasnivu zavislost nikdy necitila.

Bola som chladna a zelena a slana ako morska voda. A aj tak mi hovorieval, ze nepozna nikoho, kto by citil az tak ako ja. Dokazom tej lasky bola moja pravidelnost. Ako pride priliv, tak si bol mnou isty, ze vzdy pride. Zavali ho len hukotom do bielych vln a zakazdym vynesie.

Myslim si, ze niekde existuje planeta, na ktorej ziju ludia ako ja a vsetci su chladni, zeleni a slani a aj ked nepridu az k brehu, aby niekoho vynasali z vln, ich laska sa rozprestiera ako zeleny horizont nekonecnych vod buracajucich len v sebe. Take nieco mozte vidiet len z majaku. Na hranici spliechajucich vln, ten hukot tych lastur. Najviac mi to niektorymi tonmi pripominala tato hudba: https://www.youtube.com/watch?v=xButjfhZWVU
Mne tie vlny z toho sveta, mojho, vzdy pripomenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Na Lindtnerov vzťah s Kočnerom sa pozrie aj Súdna rada

Debata o sudcovskej etike je podvyživená, upozorňuje Pavol Žilinčík.

Dobré ráno

Dobré ráno: Predĺžené moratórium je farizejský návrh

S predĺženým moratóriom prišla trojica koaličných poslancov


Už ste čítali?