Porozumenie medzi ateistami a veriacimi

Vlastne mám doma dvoch Terminátorov a jedného ateistu, čo ma nudí tým, že všetko okolo viery a duchovna povazuje za sprostosti. Navyše my traja, každý veríme inak, takže máme v malom aj obraz, ako by sa tie viery zniesli a vedeli pri sebe koexistovať.
Tieto dva extrémy, od ateistu až po náboženských fanatikov mám doma a medzi nimi tvorím so svojou vierou stred ja.
Takže, keď to tu čítam, môžem si pripadať ako rybka z akvária, ktorá vyplávala na šíre more, kde je to isté, len vo väčšom. Doma sú to moji dvaja synovia ateista verzus veriaci a tuto sú to dve najpočetnejšie skupiny, ktoré keby zmizli, tak v diskusiách zľahne zem. Keď sa dvaja moji synovia stretnú, tak asi tak často sa diskusia zvrhne na ateizmus - viera, ako to môžte vidieť tu. Akurát sú to moje deti, ktoré nemôžte, nechcete poslať do čerta.
S mladším synom sa rozprávam výlučne o duchovne, lebo jeho nič iné ani nezaujíma a so starším synom nikdy neviem o čom, keď si musím dávať pozor, aby som nič z tých sprostostí nespomenula. Čo je ťažké, keď my traja zvyšní sme tým našpikovaní celé dni.
Náš ateista to vníma ako katastrofu. Mal normálnu rodinu a zrazu má doma troch náboženských fanatikov, čo úplne osprosteli a veria bludom, čo mu totálne rozvrátilo rodinu, keďže už si s ním pomaly nemáme čo povedať, aby sme neboli zas sprostí, ako veríme bludom. Pre ateistu to musí byť ťažké, keď má pocit, že kvôli viere stratil rodinu a už si s nami nemá čo povedať, keď nás nezaujíma nič iné, len také totálne hlúposti.
Aj naposledy, keď sa mali stretnúť, tak som mladšieho prosila - Skúste sa porozprávať o niečom inom. Sľúbil mi, že sa pokúsi a starší mi hlásil - Zas to skĺzlo k ateizmu. Mladší už síce nevedie križiacku vojnu proti ateizmu, čo predtým ani nevedel rozprávať o ničom inom, ale on o inom, ako o duchovne s vami rozprávať ani nebude. Tým pádom pre staršieho akokeby prestal existovať a mal načisto vymyty mozog z jeho pohľadu.
Ja sa s mladším viem porozprávať, lebo aj dve hodiny si telefonujeme a vždy niečo z duchovna rozoberáme, ale tiež to nie je presne ten level, akým verím ja. on ako na polceste vidí mňa, ja ako na polceste vidím jeho.
Porozumenie medzi rôznymi veriacimi by sa mohlo nazývať POLCESTA, pretože z pohľadu každého jedného sú ti iní, inak veriaci len na polceste. Každý si o sebe myslí, že je veriaci tým najzdravším a najmúdrejším spôsobom, že jemu je to už všetko jasné, ako to je.
Kto sa na vás podobá ako vajce vajcu, ten už nie je na polceste, lebo ten už pochopil, že len jedine vaša cesta je tá správna.
Ja som z pohľadu nášho ateistu na polceste k zdravému rozumu a z pohľadu mojich ďalších dvoch detí na polceste k tomu najlepšiemu duchovnu na svete. Moje dve mladšie deti sú v tom podobné ako vajce vajcu, jediný rozdiel je v tom, že moja dcéra sa so starším bratom ani rozprávať dlho nebude, keď to všetko nechápe.
A ja ich všetkých troch tiež vidím ako na polceste. Najstaršieho preto, že si neuvedomuje, že svojom životom žije akokeby bol veriaci a len sa tvrdohlavo sám nazýva ateista. S ním mám úplne rovnaké názory na pravosť a vernosť v láske. Niekedy si myslím, že je možno aj viac veriaci človek v svojej podstate a čistotou svojej duše, pretože má slobodu, nie je zviazaný žiadnym náboženstvom a aj tak má taký zmysel a hlboke cítenie pre pravosť a autentickosť, že vlastne žije obsah viery bez toho, že by sa k tomu musel nútiť. Jeho neobmedzujú žiadne dogmy, predsudky voči iným ľuďom. Chápe slobodu človeka, neupiera ju homosexuálom, neodsudzuje životy iných ľudí a napriek tomu nežije povrchne. Nie je to väčšia hodnota, keď to tak niekto prirodzene cíti a nemusí sa k tomu nútiť žiadnym náboženstvom?
Je dôležité, ako to volá, ke má v svojom živote na piedestále cit, hľadanie pravosti a vernosť k jednej žene na celý život? Kto jemu to musí prikazovať, vysvetľovať, viesť ho k tomu, keď sa tak sám vedie? Čo je dôležité, forma, ako to voláte alebo ten obsah, či tak žijete?
Žili by tak prirodzene aj ti, co sa k tomu musia nutit prikázaniami? Tiež by tak prirodzene boli aj na slobode verní? V podstate je ako pes, ktorého môžte odviazať a pustiť a on aj tak neutečie týmto hodnotám. A stačí mu na to svedomie a cit. Podla mňa je to väčší dôkaz, čo by robil človek, keby všetko mohol na slobode, keď je naozaj na slobode a vidíte to, že nič z toho aj tak nezradil. Čo u veriacich nemáte záruku, č by asi tak robili a ako by žili, keby z ničoho nič prestali veriť svojim dogmám? Tiež by mali taký dobrý kompas v sebe?
Môj druhý, mladší syn, má celý súbor presvedčení, ako by mal človek žiť, on aj všetci ostatní. Žije duchovným zivotom od rana do noci a neviem, kto je z nás na polceste, keď on si musí vernosť prikazovať celým súborom presvedčení.
Neraz sme mali taký rozhovor. Ja nežijem v celibáte pretože musím. Ja som si to ani neplánovala, pre mňa to ako forma ani nemá význam. Priala by som ti, aby si žil v súlade sám so sebou. V prirodzenom celibáte keď hladáš a nezradíš to, čo hladáš, čomu veríš, ale ako je tomu verný človek, čo sa do toho musí nútiť a necíti to tak prirodzene? Potom vlastne čo sleduje, tú vnútornú hodnotu alebo len formu, ako to navonok vyzerá, či to dodrzal?
Pre mňa, keď sa človek musí niečoho vonku drzať, aby niečo nezradil a aby sa to tak volalo, tak sa toho nedrží prirodzene zvnútra. Drží sa toho naozaj len vtedy, ked to tak proste je.
Na to mi povie, že to by tak malo byť, aby to tak človek aj prirodzene cítil, ale ked ešte necíti, tak aby to nezradil skôr, než to tak aj prirodzene v sebe nájde. Len neviem, či to tak dobre potom aj pochopí, keď sa k tomu vždy bude len nútiť a nepochopí to celkom slobodne, že aj na slobode by si práve toto vybral. Vie priviazaný pes, čím by naozaj žil na slobode? Či by naozaj bol verný, keby nemusel? Či by naozaj cítil a čo, keby mu to žiadna dogma neprikazovala? Kde máte u veriaceho takú istotu? Nie, vôbec neviete, čo by robil a čo by cítil. Nemože to vedieť ani on sám, keď si takú slobodu v strachu pred pomýlením neudelil.
Nebude riskovat jamu, nebude riskovat slobodu a možno v tej jame by lepšie pochopil, že ked z nej vylezie, už sa nemusí k ničomu nútiť, lebo už to tak cíti prirodzene. A nie že mu nemusia kázať, aby to nezradil. Nezradí to, ani keby mohol a už nič by ho od toho neodlákalo.
Život v súlade sám so sebou znamená nebáť sa slobody. Ešte rýchlejšie sa práve na slobode sám nájdem, keď mám výber a uvedomím si to, čo celkom slobodne som si naozaj vybral.
Je pre mna na polceste, lebo nevidím, že by mal slobodu ako starší a čím a ako by žil, keby všetky jeho dogmy padli. Čo by mu povedal kompas vtedy, až to by bol on. Zatiaľ mu hovorí kompas, že iní to vedia lepšie aj o ňom a o jeho živote.
Asi pred dvomi rokmi mu cez večeru na Štedrý deň kvapkali slzy do jedla. Prišlo mu ľúto až k plaču, že prečo všetci ľudia na svete nie su veriaci a nežijú inak. Mňa to vtedy neskutočne rozčúlilo, lebo som to cítila ako krivdu na staršom synovi. Kto nad kým by mal plakať?
Sú vari horší všetci tí, čo neveria presne tak ako my? Veľmi ma to za staršieho ranilo a povedala som mu, že presne toto je duchovná pýcha. Je vari len za to viac? A čím, čím konkrétne?
Keď on si tú slobodu ani nevyskúšal. Ani nevie, čo by robil a aký by bol, keby nevedel za prvé, za druhé, za tretie všetko, kým má byť.
Ja som pre všetky svoje deti na polceste. Lebo mala by som odhodiť duchovno ako sprostosti a keď aj dcére by som ja dala väčšiu slobodu, že predsa nemusíš žiť v celibáte až do svadby, tak mi povie, že ja tomu nerozumiem o aké vážne veci ide.
V živote som sa pri troch deťoch pripravovala na všetko, že budem riešiť neskoré príchody domov, musieť zakazovať, riešiť nejaké opitie, dohovárať. A celkom nič z toho som nezažila.
Všetci boli vždy doma na čas a dohovárať im musím, aby nič nebrali tak vážne. Keby neexistovali náboženstvá a viera, možno by naša rodina nemala žiadne problémy. Možno by nám celkom stačil náš obycajný ľudský cit, že by sme sa nestratili aj tak.
Tak ďakujem za také bludy, čo všetko by sme mali robiť a čo presne odsudzovať. Ja som to deti nikdy neučila, že koho a prečo by mali odsudzovať a čo všetko povazovať za hriech. To nám a aj vám nasáčkoval len svet, ľudia, čo si slobodu nikdy neudelili, lebo sa jej báli, že sa na nej nenájdu.
Nepovazujem svoje dve veriace deti za lepsie, než tretie, ktoré je ateista. Hore som vysvetlila prečo. No napriek tomu si myslim, že Boh existuje, nemá podobu idiota a o skutočné duchovno všetky nabozenstvá len zavadili, aby ho zneužili na ovládanie ľudí.
To ale vôbec neznamená a vôbec z toho nevyplýva, že duchovno neexistuje.
Keď si človek myslí, že duchovno neexistuje, pretože bolo ľuďmi zneužívané, podobá sa na muža, ktorý, keď sa v láske sklame, už na žiadnu lásku neverí. A to sa smejeme, že tým to nekončí. Ale zo seba už nie, akí sme kvôli ľudským manipuláciám zrazu pesimisti.
Spomeňte si, koľkých pesimistov o tom, čo sa vám nepodarí, ste už nechali za sebou a nezlomili vás. Len chceli.
My štyria na referendum nepôjdeme. Dvaja by sme boli proti a dvaja, čo by boli za, našťastie nikdy nechodia ani voliť.